Váhy (23.09.-22.10.)
Tie troj-uhlové útvary tvoria základ vyváženého vývinu malého človiečika do jedného roka. Trojica zaujímavých oporných báz, cez ktoré sa postupne prepracuje do labilne-stabilného vzpriameného stoja. Stoja, z ktorého sa už na svet my dospelí dívame z viac ako poldruha metrovej výšky a stávame sa súčasťou veľkého mraveniska viac si menej vyvážených dvojnohých dvojramenných váh. Cesta k nim je prinajmenšom zaujímavá. Poďme sa na ňu pozrieť zbližša.

Začíname v troch mesiacoch na brušku rovnoramenným trojuholníkom. Tvorí základ, deku domu. Šesťdesiat stupňové nastavenie hlavičky s opretím sa o lakte a lonovú kosť. Priateľský dohovor malého prsného svalu a veľkého deväťzubého pílového protihráča, ktorí zabezpečia ukotvenie lopatiek a ramien. Trojhlavý ramenný sval si to nasmeruje k lakťu a prsty nemusia byť schované v pästičke. Otvoria sa, rozvinú a pripravia na ochutnávanie okolitého veľmi zaujímavého sveta. Lonová kosť tvorí vrchol trojuholníka, je pevným bodom, ku ktorému sa postupne kotví a vzpriamuje osová pružina. S úsmevom jej kýva zobudená krčná a hrudná chrbtica, ktoré podopierajú pomerne veľkú (no ešte nie dosť múdru) hlavu. Tá sa zvedavo otáča zo strany na stranu, aby stíhala za zvedavým pohľadom.

Pravouhlý trojuholník nastupuje na scénu o šesť týždňov neskôr. Symetria totiž vyšla z módy, jedna ruka sa pokúša osamostatniť a preskúmať čosi na boku tela. Horko-ťažko nadobudnutá rovnováha sa rozkýva. Chcelo by to nové nastavenie, zmenu ťažiska. Na scénu prichádza protiľahlé koleno, vnútorná časť štvorhlavého svalu stehna zabezpečí jeho opretie a ukotví bázu. Vrchol trojuholníka sa poslušne stiahne k lakťu. Domino efekt už zasiahol celý hrudný sťažeň. Kopíruje pohyb hlavy. Tá zamerala zaujímavý objekt a voľná oslobodená ruka ho už má v hrsti. Zatiaľ iba na podložke. Ale nevadí. Podstatné je, že ruky sú rovnocenné a do šiesteho mesiaca by sme ťažko vyhrali stávku, či máme doma praváka alebo ľaváka.

Hračka je bezpečne v ruke a škvŕňa sa vráti k už k vyššie popísanému rovnoramennému trojuholníku. Ten je vyvážený, bezpečne zvládnutý niekoľkomesačným tréningom a k ochutnávaniu “koristi” ako stvorený.

Čo to, čo to? Opäť je na scéne pravý uhol. Tentokrát ale v priestore. Osová pružina už bezpečne bdie nad trupom, opúšťa podložku a manévruje v otvorenom priestore. Sebaistote sa len učí, a tak príde vhod opretá dlaň ako vrchol trojuholníka ako aj veľký sedací sval s kolenom tvoriaci jeho bázu. Trup váhavo visí na virtuálnom sťažni. Jeho váha pri prvých pokusoch prekoná stabilizačnú silu bočného trupu a opretá paža kapituluje. Vráti sa k opore o lakeť. Túžba po vyšších cieľoch núti znova zvážiť riziká, lepšie sa pripraviť a napnúť hlavou plachtu na sťažni. Tentokrát úspešne. Rameno sa nepoddalo. Voľná ruka na druhe strane trupu neváha a dočahuje predtým nedosiahnuteľné.

O ďalších šesť týždňov telo nebude potrebovať žiadnu barličku a udrží sa v samostatnom sede. Trojuholníkové bázy stratili svoj význam. Oprášime ich až oveľa neskôr, keď z akéhosi dôvodu zlyhá vnútorný stabilizačný reťazec svalov, šliach a fascií. Podvedome využijeme ekonomické modely s troma uhlami a nižším ťažiskom.

Alebo žeby sme si naše telo natoľko vážili, že sa vážne zamyslíme a bez váhania uprednostníme pohyb pred zaháľaním?

Autor článku
MUDr. Monika Klenková


detská a rehabilitačná lekárka