Baran ( 21.3 – 20.4 )
Baran, baran, buc … hrávame sa s našimi ratolesťami a teší nás, keď tento výmysel padne na úrodnú pôdu a opäť vyludzuje nefalšovaný smiech a rozžiarené očká nasmerujú čielko rovno do dospelého náprotivku. Nakoniec kapitulujeme, pretože výdrž malého stvorenia je neuveriteľná a sila, akou dokáže odpovedať na naše opatrné nastavenie hlavy, je pozoruhodná. Niet sa čo čudovať, pretože čelíme párovej aktivite svalov so zaujímavým pomenovaním m.sternocleidomastoideus, ktoré vychádza z trojbodového ukotvenia, spoľahlivo podopierajúcich zadnú časť najmúdrejšej časti tela. U drobizgu, vzhľadom na posunuté ťažisko je to dosť dôležité, pretože jeho hlávka by padla dozadu.

Čo sa však stane, ak nepríjemnou zhodou okolností nie je pri vývoji dostatok miesta na pohyb rastúceho telíčka alebo pri namáhavom predieraní sa úzkymi pôrodnými cestami sa jeden z dvojice vretenovitých svalov neubráni nadmernému tlaku a zraní sa? Bolestivo sa skráti, nakloní a otočí hlavu a na kratší či dlhší čas ju vyradí zo slobodného pohybu. No a čo?! – poviete si, veď sa zahojí a opäť bude všetko v poriadku. Skutočnosť je však iná. Času je málo, dieťa je zvedavé a po pár týždňoch už dychtivo spoznáva neobjavené, ibaže len jednostranne. Prázdne stránky denníka sa zapĺňajú skreslenými informáciami. Navyše sa k slovu dostávajú početnejšie a silnejšie vzpriamovače hlavy, odmietnu spolupracovať s oslabeným protihráčom a ťahajú ju do asymetrického záklonu. Bludný kruh sa uzatvára a namiesto toho, aby sa v treťom mesiaci hlava oslobodila v 180-stupňovom rozlete dokonalej svalovej synergie, naráža na kruté mantinely chaoticky fungujúcich pohybových magnátov. Aj keď by sa postupným vývojom a rastom asymetria čiastočne zmiernila, katastrofický scenár by pokračoval zauhlením pôvodne rovnej chrbtice a v neposlednom rade i negatívnym ovplyvnením komunikačnej schopnosti pri neideálnom zapojení hovoridiel. A to som ešte nespomenula estetické hľadisko so sploštenou polovicou záhlavia a asymetriou tváre…

Načrtnutý scenár sa však pri vhodne načasovanej modernej rehabilitačnej liečbe nekoná. Tá už dávno nepoužíva bolestivé naťahovanie zúfalo protestujúceho svalu, ani nezmyselné podopieranie hlavičky do pasívnej strednej či opačnej polohy, ktorá provokuje okamžitý návrat do ešte väčšej rotácie. Múdro sa využije dychtivý záujem drobca o okolitý svet a postupne sa posúva objekt jeho záujmu na chorú stranu a pozvoľným uzdravovaním svalu sa do denníka zapisujú stále kvalitnejšie údaje. Prípadne aktívnou členkou liečby sa prechodne stane gravitácia a pôsobí na vhodne napolohované dieťatko. Na vrchole terapeutickej snahy neohrozene tróni skvelá reflexná metodika, ktorá opakovane oslovuje chaotické svaly a postupným presviedčaním sa z nich nakoniec stanú kamaráti, ktorí nielen hrdo nesú ozdobu detského tela, ale s nadšením spolupracujú i pri koordinovaných pohyboch osovej pružiny. Možno raz opäť vykopú vojnovú sekeru, keď sa nebudú vedieť dohodnúť, ako zvládnuť zmenu ťažiska hlavy a statickú vertikálu v dospelosti, ale to už je iný príbeh.

Autor článku
MUDr. Monika Klenková


detská a rehabilitačná lekárka