Ryby ( 20.2 – 20.3 )
S dýchaním máme svoju typickú skúsenosť všetci, zatiaľ čo život bez dýchania nepoznáme a nevieme ho ani charakterizovať. Je to viac menej automatická aktivita, ktorú ale vieme vôľou ovplyvniť a modifikovať. Takže v každom veku a za rôznych okolností vieme zekonomizovať naše dýchanie a terapeutický nihilizmus v tomto smere neobstojí.

Bránica ako hlavný dýchací sval je veľmi zvláštnym útvarom. Má tri časti, tri deti, každé od iného otca. Najväčšia je kostálna časť, ktorá sa upína na 7. až 12. rebro a o miesto sa delí i s najhlbším brušným svalom m. transversus abdominis. Lumbálna pozostáva z dvoch pravých a ľavých častí a je v tesnom spojení s m. psoas major a m. quadratus lumborum. Sternálna časť je najmenšia a obyčajne a nezaujímavo napojená na hrudnú kosť. Tieto nesúrodé časti má pod palcom centrum tendineum, teda spojovacia časť obrovského svalu. Doménou bránice je brušné dýchanie. Pri ňom sa kopula svalu splošťuje, zmenšuje sa vertikálny rozmer brušnej dutiny a nasáva vzduch do pľúc. Vo výdychu beží retro – kamera (čiže opačný dej) a celý proces možno ovplyvniť zapojením brušnej steny, prípadne medzirebrových svalov. Keďže jednotlivé zložky bránice nie sú v príbuzenskom vzťahu, môžu fungovať čiastočne i izolovane, takže vieme cielene meniť tvar hrudníka a keď treba i navodiť lokálne dýchanie. Dýchacie a brušné svaly sú v podstate kamaráti. Spolupracujú pri zvyšovaní vnútrobrušného tlaku a podporujú hlavne výdychovú fázu s návratom bránice do hrudníka. Môžu sa ale i pohnevať a zablokovať spodné rebrá (pevným oporným bodom je vtedy panvový pletenec). Centrálna časť bránice sa vychýli nadol len o 1-2 cm. Napriek tomu v tomto prípade cítime, že sa môžeme hlbšie nadýchnuť. Ak je oporným bodom chrbtica, zapracuje pri dýchaní skôr zadná časť bránice, hovoríme o vnútornom dolnom dýchaní s minimálnym pohybom rebier a prednej časti hlavného dýchacieho svalu. Tlmí aktivitu sympatického nervstva pozdĺž chrbtice, takže pozor, ak ste depresívne naladení alebo vyčerpaní. Vtedy sa treba vrátiť k prirodzenému hrudnému dýchaniu.

Už z predchádzajúcich riadkov je zrejmé, že stereotyp dýchania nemožno posudzovať izolovane. Je súčasťou veľmi zložitého mechanizmu akým je ľudské telo. Závisí od jeho polohy ( ľah, sed), od pohybu a v neposlednom rade, akým spôsobom bojujeme s gravitáciou pri pre nás najtypickejšom prejave, a tým je stoj a chôdza. Vôbec nie je jedno ako „nesieme“ samých seba. Pri zhrbenom, ochabnutom profile s prehĺbenou driekovou krivkou je atakované okrem iného i naše dýchanie. Bránica je zaseknutá medzi stiahnutým priamym brušným svalom, neprirodzene klenutou dolnou časťou chrbtice, rebrá sa smutne dívajú nadol a nádych si zúfalo hľadá cestu v hornej časti hrudníka a osloví pomocné dýchacie svaly – mm.scaleni a mm. sternocleidomastoidei. Ak takýto stav trvá dlhšie, postupne sa zafixuje i horná časť hrudníka a krk a chronická bolestivá katastrofa je na svete. Treba dúfať, že sa tieto sebazničujúce tendencie pomaly, ale isto stanú zriedkavosťou a človek použije svoju energiu a mozgové závity i na vylepšenie samého seba a vráti sa k najstaršiemu, ale i najlepšiemu lieku, k pohybu.