Rak ( 22.6 – 22.7 )
Klepetá. Sila, rešpekt, zbraň, ale keď treba i nežnosť, jemnosť, krása, tvar… Ako ľudská ruka. Dokáže pohladiť, ale i zabíjať, môže byť dokonalá, jedinečná, obdivuhodne šikovná, ale i zanedbaná, neohrabaná. Je typickou súčasťou typického ľudského jedinca. Zrkadlom jeho vnútorného sveta. Aká je jej cesta za menšou či väčšou dokonalosťou?

Prenesme sa do bábätkovských prvých týždňov a spomeňme si na silno zatvorenú pästičku, ktorú sme ledva otvorili, v snahe skontrolovať a overiť si, či je náš potomok dokonale vytvarovaný. Zacvikla náš prst silou račieho klepeta a nie a nie ho pustiť. Dedičstvo našich predkov, ktorí preskakovali z konára na konár v korunách mohutných velikánov, vôbec sa nestarajúc o to, že ich nedávno narodený potomok je zavesený na ich chlpatej hrudi. Matka príroda ho totiž obdarovala neuveriteľne mocným reflexným úchopom, darom na prežitie. U malého človiečika stratil opodstatnenie a preto len pár týždňov pripomína, odkiaľ pochádzame. Ruka sa uvoľní a ukáže dlaň ozdobenú piatimi prstami. S rakom by však súboj nevyhrala, funkčné sú totiž len posledné dva prsty, ktoré by ho veru veľmi ťažko chytili za „ pačesy“. Po štyroch mesiacoch by si ale musel dať pozor na oči, lebo hrabavým dlaňovým úchopom by o ne mohol prísť. Dieťa škrabká štyrmi prstami a zabáva sa na zvláštnych zvukoch, ktoré vychádzajú spod jeho prstov. A o ďalšie dva mesiace? Darmo by zaraďoval spiatočku a zatrúbil na ústup, rozvinutá ruka by už nemala problém zapojiť všetkých päť prstov, hrozivo sa vztýčiť v zápästí a nekompromisne ho zadržať. Poviete si, koniec vývoja. Kdeže! Rovnocenný päťlístok sa mení, prvé tri prsty sa pohybovo vyčlenia a človieča prirodzene zisťuje, že ukazovák je na ukazovanie a pomocou neho sa lepšie objavuje svet. Ale len dovtedy, kým si ho niekam nepricvikne. Spustí síce krik, ale objavovať neprestáva. Zaujímavý je najväčší spomedzi členov pätice. Palec sa síce od začiatku líši od svojich bratov tvarom i postavením, ale správať sa začne inak až od deviateho mesiaca. Uvedomí si svoju odlišnosť, postaví sa do opozície a v tandeme s ukazovákom vytvoria funkčnú pinzetu. Pomocou nej drobné stvorenie rýchlo odhalí nedostatky svojej maminy a nechtiac na chvíľu zabrzdí jej ambície venovať sa menej prízemným činnostiam ako je upratovanie a odstraňovanie smietok. Pinzeta ich nájde všade a víťazoslávne nadvihne nad podlahu. A po čase sa nám dôslednosť zmenšeniny nášho obrazu už nezdá taká zábavná. Zvlášť, keď mieri ukoristenou smietkou rovno do pusy. Nekompromisne ukončíme hru na vysávač a umiestnime všetečného potomka na temer sterilnú podložku.

Vývoj pokračuje ďalej, pinzeta odovzdáva štafetu kliešťovému úchopu, posledné články palca a ukazováka sa ohnú a nakoniec i bez opretia dlane dokážu chytiť aj to najmenšie, čo oko zaregistruje. Základy sa položili,  na nich možno stavať ďalej a trpezlivo vypiplať ruku obyčajnú i neobyčajnú. Nemožno ale nespomenúť, že je len posledným článkom reťazca, ktorý začína chrbticou a pokračuje ramenom a bez ich ideálneho nastavenia je funkčnosť ľudského „klepeta“ obmedzená.

Autor článku
MUDr. Monika Klenková


detská a rehabilitačná lekárka