Býk ( 21.4 – 21.5 )
Býčia šija. V tomto spojení možno tušiť nielen silu mohutného svalnatého krku majestátneho zvieraťa. V gréckej mytológii sa objavuje niekoľkokrát, dokonca i v podobe odpudzujúceho Minotaura s ľudským telom a býčou hlavou. Práve u tohto netvora je v jeho typickej vzpriamenej obludnosti nápadné predsunuté držanie hlavy, ktorá akoby vyrastala z neprirodzene vytiahnutých pliec. Nemotorný zjav bol dokonalým zrkadlovým obrazom nízkeho, tmavého, zatuchnutého a klzkého bludiska, v ktorom sa vliekol čas a jediným rozptýlením bol prísun úbohých obetí. Preto je ťažko pochopiteľné, prečo sa toľko našich potomkov v období dospievania snaží kopírovať toto držanie tela, napriek možnosti voľného a ničím neobmedzovaného pohybu. Alebo, že by sme im krivdili a nevšimli si problém o čosi skôr, keď sme sa v návale rodičovskej pýchy hrdili predčasne pohybovo vyspelým dieťaťom?

Poďme späť do obdobia prvých troch mesiacov, keď ľudské mláďa dosť zaostáva za svojimi zvieracími kamarátmi. Je nemohúcne a leží na podložke v trochu bizarnej polohe s nízko uloženou hlavou, zavinutými rukami a zdvihnutým zadočkom. Ťažko možno za takýchto okolností hovoriť o spoznávaní okolitého sveta. Ten sa však točí, čas plynie, maličký človiečik vzpriamuje hlavičku . Lenže, čosi nie je v poriadku! Lopatky sa rozhodli zaprotestovať a odmietajú zľaviť zo svojho vysokého postavenia. Za spojenca si určili hornú časť krčného vešiaka-trapézového svalu a rozpútali krátkodobú vojnu severu proti juhu. Chvíľu sa zdá, že ich prehra neminie, no len čo severnému vojsku prichádzajú na pomoc malé prsné svaly, juh kapituluje a vzpriamovanie sa uberá iným smerom. Krčná chrbtica sa prispôsobí zmeneným podmienkam a zakloní sa. Jej dolná časť je chránená plecami a tie hľadia skôr na podložku ako dopredu. Osamotené dolné lopatkové svaly sa stanú šípkovou Ruženkou a zaspia na mnoho rokov. Trojuholníky lopatiek, ktoré sa vymkli spod ich kontroly, ostanú spojencami horného trapézového svalu a vytŕčajú z chrbta von. Celú situáciu sleduje i horná hrudná chrbtica, ktorej neostáva nič iné, len sa prispôsobiť výraznejším oblúkom, aby vyvážila zakrivenie krku. Keďže riadiaca veža je drobnými chrbtovými poslami bombardovaná stále tými istými zmätenými správami, s precíznosťou jej vlastnou ich zaznamenáva do pamäte. Bludný kruh sa uzavrel a telo stavia pohybové stereotypy na pochybných základoch.

Trojročné dieťa už dávno predbehlo svojich zvieracích predkov, raketovou rýchlosťou zdokonaľuje svoje pohybové danosti a my dospelí si konečne všimneme, že dačo nie je s kostolným riadom a naša ratolesť sa akosi “hrbí”. A začne známy kolotoč pobehovanie medzi odborníkmi, naháňanie pohybovej liečby a sputnávanie deti do osmičiek a pajončekov. Čosi sa možno podarí dosiahnuť, ale cena je privysoká. Prípadne neuspejeme a pochybený stereotyp držania krčno-hrudného úseku sa prenesie do dospelosti, kde vznikne vo falošnom spojenectve trhlina a spustí sa lavína celkom iných udalostí. O tom však nabudúce…

 

Autor článku
MUDr. Monika Klenková


detská a rehabilitačná lekárka