Vodnár ( 22.1 – 19.2 )
Noha slúži hlavne stabilnému stoju a lokomócii, takže sa stala relatívne rigidnou, aj keď má potenciálnu schopnosť vývoja uchopovacej funkcie ruky (legendy i žijúce príklady hendikepovaných umelcov maľujúcich nohami). Tlmí mechanické nárazy, ktoré vznikajú pri chôdzi a tie sa ďalej prenášajú cez kĺbové, väzivové a svalové slučky dolnej končatiny a sú zmierňované i našou hlavnou pružinou – chrbticou.

Vnútorné (vlastné) svaly nohy (hlavne m. quadratus plantae) sú signálnou sústavou, ktorá informuje o nerovnostiach terénu, konzultuje ich s riadiacim centrom. Po krátkej a konštruktívnej porade dostanú svaly príkaz nastaviť profil nohy tak, aby prípadné nerovnosti zvládla. Dvojsečnou zbraňou je civilizované krytie nohy topánkou, ktorá de facto pôsobí ako dlaha. Nehovoriac o niektorých „výkrikoch módy“ s úzkou a tvarovanou špičkou, prípadne nádherne vysokými ihličkami pod pätou, ktoré deformujú nohy a dokonale mätú i najfunkčnejšiu riadiacu vežu. Na strane druhej treba priznať, že obutie tlmí nárazy pri chôdzi a aktivitách na tvrdom podklade. K udržovaniu stabilnej polohy vo vzpriamenom stoji slúžia vonkajšie svaly (svaly predkolenia a lýtka), ktoré si jemne posúvajú štafetový kolík pri vyrovnávaní nepatrného kolísania ťažiska tela. Ak je ich schopnosť korekcie nedostatočná, odzrkadlí sa vo zvýšenej hre šliach hlavne v stoji na jednej nohe. Na bociana sa vieme hrať a kopírujeme jeho jednonožný postoj až v treťom roku života, v dospelosti je normou stabilita cca 10 sekúnd, vo vyššom veku sa čas výdrže samozrejme skracuje.

Vonkajšie svaly majú vplyv i na udržanie klenby nohy. Ale zapájajú sa hlavne pri dynamických aktivitách (napr. chôdzi). V stoji sa uplatňujú energeticky a metabolicky menej náročné tkanivá – väzy, preto pri dlhšej statickej záťaži vnútorná časť nohy klesá k podložke. Pri bežnej chôdzi si nohy nezávidia, pretože si pravidelne medzi sebou vymieňajú funkciu stojnej a kročnej končatiny. Stojná fáza kroku začína kontaktom päty a končí odlepením palca. Kročná fáza naopak. Nie sú však časovo identické, pretože pomer medzi nimi je asi 60:40. V určitom okamihu sa obe nohy zídu na kus reči na podložke v bipedálnej opornej fáze – stojná sa začína opierať o pätu a kročná končí odvíjaním palca. Zatiaľ čo pomalá chôdza im pôžitok z klebetenia dopraje, pri behu si vôbec neužijú.

Ľudská chôdza by nebola možná bez automaticky sa striedajúcej aktivity príslušných vonkajších svalov nohy a kontrolnej funkcie vnútornej svaloviny. V kročnej fáze asistujú extenzorové skupiny, ktoré dvíhajú prednú časť nohy a povoľujú vo fáze dopadu. Nadmernému uvoľneniu klenby a „roztečeniu“ nohy bránia hlboké flexory. Vo včasnej fáze odvíjania nohy je dôležitý hlavne m. triceps surae, ktorého tri hlavy spoločne tvoria pevnú Achillovu šľachu. Sval totiž musí vyvinúť až o 20% väčšiu silu ako je váha tela, pretože pracuje priamo proti smeru gravitácie a váha tela pri pohybe proti tiaži vzrastá úmerne s rýchlosťou pohybu vzhľadom k tiažovému zrýchleniu.

Aby bola naša chôdza dokonalá, nemožno opomenúť správne nastavenie trupu, hlavne zapojením hlbokých stabilizátorov, bedrového kĺbu, ktorý je v stojnej fáze v ľahkej vnútornej rotácii a addukcii a v kročnej vo vonkajšej rotácii a abdukcii. Striedavé kolísavé pohyby rúk prispievajú k lepšej stabilite pohybového prejavu, ktorý je typický pre samozvaného pána tvorstva.